IT špecialista: Firmy si nechcú platiť údržbárov

Zbyszek Lugsch sa v spoločnosti Soitron venuje zavádzaniu nových technológií do firiem. Za ten čas vidí, aké množstvo vecí si už firmy dokážu robiť samé, bez pomoci IT špecialistov. Profesia IT-čkára sa podľa neho mení z “údržbára” na biznis developera. Otvorene hovorí o tom, čo sľuboval, čo splnil, ale aj čo nesplnil cloud, aj ako by jeho kolegovia z brandže mali uvažovať o svojej profesii.

V rozhovore sa dozviete aj:

  • Kedy má a nemá zmysel zaoberať sa zmenami vo firemnom IT
  • Ako sa IT infraštruktúra zjednodušuje a automatizuje
  • Prečo si výrobné firmy nemôžu dovoliť prejsť do cloudu
  • Že retrovlna zasiahla aj IT odvetvie
  • Na čo budú potrebovať firmy IT-čkárov o niekoľko rokov

Vy spolupracujete s firmami na tom, aby ich vlastné IT nespomaľovalo ale pomáhalo zamestnancom aj jednotlivým oddeleniam. Ako to celé prebieha?

Keď prídem k novému zákazníkovi, väčšinou začíname tým, v akom prostredí funguje.

Myslíte IT prostredie, operačné systémy, zariadenia a podobne.

Áno. Nejde však len o to načítanie aktuálneho stavu, ale aj vývojové štádium, v ktorom sa IT systémy firmy práve nachádzajú.

Čo to znamená?

Potrebujem zistiť, či neprichádzam v zlom čase. Napríklad v období tesne po tom, čo firma vo veľkom do IT zainvestovala. Ono je totiž zbytočné uvažovať nad zmenami rok alebo rok a pol po tom, čo firma zainvestovala do hromady hardvéru.

Každý zo základných pilierov firemného IT – hovoríme, že v tradičnej infraštruktúre sú to tri piliere – dátové úložiská, takzvaný storage, servery, ktoré dodávajú výpočtový výkon a sieť, má svoj životný cyklus. Svoj vek, keď chcete. A nie je veľmi reálne, že sa firma pustí do väčších zmien alebo investícií, kým istá časť z toho nedosiahne strop svojej životnosti. Teda stáva sa to málokedy, keďže aj pri malých firmách sú to ekonomicky náročné rozhodnutia.

To neznie úplne najvýhodnejšie pre niekoho, kto sa snaží aby firma prešla na niečo novšie.

To je realita. Je tu ešte ale druhá možnosť. Dobre, nebavme sa najskôr o tom, čo to bude stáť ale o tom, čo firma robí a ako funguje a aký výnos z toho zabezpečuje IT.

Väčšina firiem sa na IT pozerá asi skôr ako na nákladovú položku….

To závisí od toho, o akú firmu ide. Ako často robia inovácie, ako často menia prostredie a informačné systémy, v ktorých fungujú a ako často implementujú nové veci. Dajme tomu, že mám e-shop a okrem klasického online predaja predávam aj vlastnú mobilnú aplikáciu.

Môj biznis je v podstate závislý od technologických inovácií. Príde niečo nové, treba urobiť “refresh” platformy, na ktorej môj online shop beží. V minulosti to znamenalo, že na úpravu užívateľského prostredia musím  na nejaký čas obmedziť užívateľov alebo zákazníkov, zatiaľ čo aktualizujem svoju platformu na novšiu verziu. Dnes sa to robí tak, že k existujúcemu e-shopu je vytvorených X testovacích prostredí, na ktorých sa robí vývoj a testovanie pred samotným nasadením. 

V tomto scenári je IT v podstate výnosovou položkou.

Rozumiem, že jedna cesta je baviť sa o zastaralosti IT. V tomto druhom prípade môže ale hneď na začiatku diskusia skončiť tým, že firma nemá žiadne problémy, takže nepotrebuje nič meniť.

Ale to sa stáva málokedy. Väčšinou sa diskusia stočí k otázke spoľahlivosti, stability, výpadkov, koľko a ako často ich je. 

Je nejaký prah, či už teda z hľadiska veku alebo rozsahu problémov, kedy by šéfovia firiem mali spozornieť?

Záleží to všetko od typu firmy. Sú také, ktoré sú schopné fungovať na starých systémoch aj päť – šesť rokov a vôbec ich to netrápi. Pokojne posledné dva roky fungujú bez podpory výrobcu, pretože tá už ani nedáva ekonomický zmysel.

Ale máme aj firmy, ktoré majú inovačný cyklus tri roky. To znamená, že nakupujú na tri roky. Štvrtý rok si dokúpia podporu systému a začnú projekt migrácie a v piatom roku to vymenia. 

Dá sa aktualizovať iba nejaká časť? Napríklad, som spokojný s výkonom ale potrebujem skladovať viac dát, tak si dokúpim disky?

Áno, to sa môže stať, hoci kapacita a výkon diskového systému sa väčšinou riešia naraz. No dôjsť k tomu môže – napríklad životnosť sieťových prvkov býva dlhšia, preto sa networking rieši veľakrát samostatne. V takom prípade sa ale ocitne jedna z troch častí IT infraštruktúry v inom životnom cykle. V danej chvíli to môže vyzerať ako fajn nápad, ale neskôr pri ďalšom upgrade je to komplikované, obzvlášť ak by firma chcela prejsť na modernejšie riešenie.

Zbyszek Lugsch

Čo potom?

Aj keď je problémom iba jedna z troch častí, má zmysel začať to riešiť. Aj do takého prostredia je potom možné nasadiť takzvanú hyperkonvergovanú infraštruktúru, ktorá môže koexistovať s tým, čo má firma doteraz. Napríklad so starým diskovým úložiskom.

Starú investíciu ešte firma amortizuje a vedľa toho sa už postaví hyperkonvergovaná infraštruktúra, ktorá zaisťuje chod prostredia s využitím predchádzajúceho dátového úložiska.

Začali ste spomínať hyperkonvergovanú infraštruktúru. Čo si má pod tým predstaviť človek, ktorý nie je IT-čkár?

Hyperkonvergencia je princíp, kedy tri časti, ktoré má každá IT infraštruktúra v hocijakej organizácii – dátové úložisko, výpočtový výkon serverov a sieť – sú integrované v jednom riešení. Veľmi zjednodušene – celé je to v jednej krabici. 

Výhodná je na tom extrémna flexibilita. Prepojenie tých troch častí je zautomatizované a ovláda sa cez jeden manažovací nástroj, nie tri samostatné. Prostredie, v ktorom beží softvér, napríklad môj e-shop alebo CRM (Customer Relationship Management systém – nástroj na riadenie vzťahov so zákazníkmi, pozn. redakcie),  je akoby menej závislé od nastavovania hardvéru – v IT reči sa hovorí, že je to virtualizované.

Tým, že je softvér oveľa menej previazaný s hardvérom. Netreba na ňom kvôli každej zmene v softvéri niečo prenastavovať, fyzicky prepájať alebo dokupovať. 

Nestratia sa ale tieto výhody ak si chce firma ponechať nejakú časť, ktorú používala doteraz?

Vždy tým získam minimálne jeden podstatný benefit a to je centrálny manažment. Stará časť si síce ešte nejaký čas pobeží na vlastnom manažmente, ale dá sa prepojiť a keď dožije, iba ju zmigrujem do nového hyperkonvergovaného riešenia..

Cieľom IT-čkárov by nemalo byť všetko staré zahodiť. Ak firma do niečoho investovala v minulosti a dá sa to použiť, tak sa na to treba pozrieť aj zekonomickej stránky. IT džihádisti by síce povedali, že to už nie je hyperkonvergencia. No nie je. Ale je to zdravý rozum.

Žiadna výrobná firma si nedovolí prejsť kompletne do cloudu

Nemal problémy, ktoré popisujeme, vyriešiť cloud?

To veľmi záleží na tom, o akej firme sa bavíme. V niektorých prípadoch to tak môže fungovať. No vo väčšine firiem, keď to aj skúsia, zistia, že časť IT aj tak musia mať u seba. 

Prečo?

Nedokážu všetko presunúť do cloudu z technologických dôvodov. Niektoré veci nebudú vo virtuálnom prostredí správne fungovať alebo ich firma nechce mať niekde na vzdialenom serveri.

Viete si spomenúť na nejaký konkrétny príklad?

Napríklad jedna miestna továreň, ktorá vyrába súčiastky pre automobilky systémom “just in sequence” (súčiastka dorazí na montážnu linku presne v momente, keď je ju potrebné namontovať, pozn. redakcie). Informačný systém má v datacentre v Nemecku. Viete si predstaviť, čo sa stane, keď prídu o konektivitu do Nemecka? Zastavia výrobu? To by v ich prípade znamenalo pokuty, ktoré nemajú šancu zaplatiť. Preto majú vo fabrike druhé dátové centrum, v ktorom majú kópiu informačného systému.

Čiže to, čo majú niekde centrálne, majú u seba skopírované aj lokálne.

Presne tak. Oni si vlastne budujú také hybridné riešenie. Majú niečo vonku, a to je jedno či je to niekde na druhom konci sveta alebo v cloude. Ale reálne si budujú duálne prostredie, ktoré im umožňuje v prípade výpadku a straty konektivity alebo nedostupnosti centrálneho systému v matke, zaistiť kontinuitu prevádzky. Takých firiem sú desiatky, ak nie stovky. 

Tá predstava spred pár rokov, že firma všetko presťahuje do cloudu a stane sa závislá na nejakom externom prostredí, to niekto, kto má na zodpovednosti chod výroby, jednoducho nespraví.

Čiže sa oplatí mať lokálne vo výrobe minidátové centrum, hyperkonvergované riešenie.

Áno, v takomto scenári strčíme to minidátové centrum, obrazne povedané, pod stôl. A prepojíme ho s  materským závodom. 

Získajú tým luxus stálej dostupnosti, má to ten istý manažment ako na centrále, ľudia pracujú v tom istom prostredí na všetkých pobočkách, ale majú to u seba doma a má to tie vlastnosti, ktoré má aj cloud. 

Predpokladám, že to isté, čo o dostupnosti alebo nedostupnosti centrály, platí aj o cloude.

Žiaden z poskytovateľov služieb dátového centra ani operátorov nedáva stopercentnú garanciu, že nedôjde k výpadku. Aj keď je tam garancia 99,999 a neviem koľko deväť percent. Skrátka, firma, ktorá má veci v cloude môže prísť o dostupnosť svojho systému, hoci len na krátky čas. Ide o to, kto si dnes môže dovoliť ísť do takého rizika. 

My hovoríme, zostaňte nohami na zemi. Stavajte to riešenie tak, aby ste si boli istí, že vždy máte po ruke scenár, ako dostať systémy do prevádzky v prípade, že dôjde k situácii, ktorú nedokážete ovplyvniť. 

Retrovlna vo firmenom IT

Znamená to, že niektoré firmy presúvajú svoje systémy aj naspäť z cloudu k sebe?

Áno. Napríklad veľké obchodné reťazce mali predtým systémy totálne centralizované, dnes začínajú byť distribuované. 

Znie to trochu ako retro vlna v IT odvetví.

Zase sa vraciame naspäť. V IT v podstate neexistuje revolúcia, iba evolúcia. Systémy začínajú byť roztiahnuté z hľadiska užívateľov a aplikácií a udržať to spoľahlivo v chode, vo veľkých dátových centrách, začína byť trochu problém.

Ako sa to prejavuje na tom, koľko IT manažérov potrebujú firmy na to, aby udržali tieto roztiahnuté systémy v prevádzke?

Práve zníženie počtu ľudí na IT oddeleniach v minulosti motivovalo firmy, aby prechádzali do cloudu. Ale ono sa to časom ukázalo ako totálny nezmysel. A paradoxne, čím menšia firma, tým väčší nezmysel.

Prečo?

V bežných firmách IT infraštruktúru spravuje jeden, možno dvaja ľudia. Ten zvyšok IT manažérov sa väčšinou stará o aplikácie a podporu koncových užívateľov. A toho sa firma nezbaví. To tam proste musí zostať. V počte ľudí priestor na zásadnejšiu úsporu vlastne nie je. 

Ani v prípade, že firma prejde na hyperkonvergované riešenie?

No paradoxne, práve tí technici, ktorí denno-denne riešia problémy IT infraštruktúry zisťujú, že za veľa z nich môže roztrieštenosť systémov. A to nie je niečo, čo by ich bavilo.

Takže ich nebude menj, ale nebudú sa musieť zaoberať problémami s kompatibilitou a podobne.

Napríklad v prípade hyperkonvergovaného riešenia od Cisca – HyperFlexu, kde je všetko vyladené už od výrobcu, nemusia vôbec riešiť architektúru systému ani problémy, ktoré sa pri iných systémoch vyskytujú.

Čiže keď je to celé od jednej značky, je tam predpoklad väčšej stability a IT oddelenia sa môžu venovať čo ja viem, rozvíjaniu biznisu.

Myslím, že dosť veľa  šéfov tých firiem privíta, keď sa môžu IT ľudia venovať viac koncovým používateľom, lebo to sú tí, ktorí veľakrát frflú, že “IT-čkári na nich nemajú čas”.

Neznamená to ale, že aj vy ako Soitron prídete o časť práce tým, že vás zákazníci nebudú potrebovať na údržbu systémov?

Ľudia dnes nechcú platiť za to, čo sú schopní spraviť si sami. A veľa z toho, na čo v minulosti potrebovali firmy IT technikov sú dnes schopné spraviť si bez nich. To je jednoducho súčasť toho, ako sa technológie vyvíjajú. S tým, ako sa manažment IT riešení posúva a je čoraz pochopiteľnejší aj pre laika, automatizovanejší, budú firmy potrebovať čoraz menej “údržbárov”.

Naša pridaná hodnota nie je v tom, že niečo vezmeme a nakonfigurujeme, ale v tom, že keď prídeme do firmy, vieme sa zamyslieť nad tým ako funguje, a ako by mohla fungovať efektívnejšie bez toho, aby bolo IT prekážkou. Vieme to vymyslieť, nadizajnovať a potom oveľa sofistikovanejšie prevádzkovať.

Zbyzsek Lugsch

Business Development Sales Director

hx@soitron.com

Súvisiace články